Migrácia je významnou súčasťou dejín Európy. Ako celospoločenyský fenomén tu bola, je a stále bude. Migrácia bola vždy fenoménom spájaným predovšetkým s rozvojom. Na druhej strane bola zároveň aj zdrojom obáv a strachu, najmä pre občanov vyspelých štátov. Zahraničná migrácia je v súčasnosti významným charakteristickým prejavom globalizácie a jednou z hlavných výziev 21. storočia. I keď v dlhodobom horizonte bude mať nepopierateľne pozitívny vplyv na vývoj v EÚ, z krátkodobého hľadiska môže spôsobiť určité tenzie, najmä v nových členských krajinách, pretože vo všetkých štátoch EÚ bude aj naďalej fungovať fenomén tzv. šedého sektora v oblasti zamestnania.
Dôležitým aspektom zjednotenej Európy by mala byť aktívna, otvorená a jednotná azylová politika. Všetky opatrenia by mali smerovať k tomu, aby sa migrácia stala kontrolovaným javom. S týmto súvisia aj ďalšie opatrenia, ktoré je potrebné schváliť a aproximovať, a to najmä v oblasti politiky zamestnanosti EÚ a migrácie. Rada Európskej únie v spolupráci s vládami európskych štátov predostrela reálny plán na vybudovanie Európy, v ktorej budú sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť predstavovať najvyššie hodnoty. Reč je o Štokholmskom programe (Stockholm Programme) - otvorenej a bezpečnej Európe, ktorá slúži občanom a chráni ich.
Maastrichtská zmluva podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, zaviedla princíp, že členské štáty považujú prisťahovaleckú politiku za „otázku spoločného záujmu", rovnako ako politiku voči tretím krajinám. Dôležité zmeny priniesli najmä Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice a osobitne Lisabonská zmluva (alebo celým názvom Lisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).
Európskou úniou aplikovaný princíp dvojitosti sa objavil už aj v týchto dokumentoch. Členské štáty na jednej strane zabezpečia občanom ostatných členských štátov všetky výhody, ktorých obmedzenie je možné len podľa princípov práva Spoločenstva. Uplatňuje sa tzv. princíp národného zaobchádzania, s tým účelom, aby situáciu občanov ostatných členských štátov v čo najväčšej miere priblížili k situácii vlastných občanov. To však nezabraňuje členským štátom v tom, aby prijali opatrenia potrebné na kontrolu prisťahovalectva.
Čo sa týka legálnej migrácie, a to riešenie otázky voľného pohybu pracovných síl sa objavilo už aj v Rímskych zmluvách. S touto problematikou sa zaoberala aj Maastrichtská zmluva podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, a ktorá zaviedla princíp, že členské štáty považujú prisťahovaleckú politiku za „otázku spoločného záujmu", rovnako ako politiku voči tretím krajinám. Maastrichtská zmluva bola viackrát novelizovaná. Dôležité zmeny priniesli najmä Amsterdamská zmluva podpísaná 2. októbra 1997 a v platnosť vstúpila 1. mája 1999, Zmluva z Nice podpísaná 11. decembra 2000 v Nice členskými štátmi EÚ a osobitne Lisabonská zmluva (alebo celým názvom Lisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva). Členské štáty majú právo prijať opatrenia potrebné na kontrolu prisťahovalectva.