Vysielanie zamestnancov na pracovné cesty
Pri vysielaní zamestnanca na pracovnú cestu je prvom rade potrebné vychádzať z § 57 Zákonníka práce, ktorý
- dáva zamestnávateľovi možnosť vyslať zamestnanca na nevyhnutné potrebné obdobie na pracovnú cestu
a ktorý súčasne
- vyžaduje pri určitých typoch pracovných ciest súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu.
§ 57 Zákonníka práce rozlišuje vo väzbe na súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu dva druhy pracovných ciest, a to:
- pracovnú cestu vykonanú v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca,
na ktorú nepotrebuje zamestnávateľ súhlas zamestnanca s vyslaním a
- pracovnú cestu vykonanú mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska, na ktorú môže
zamestnávateľ vyslať zamestnanca len s jeho súhlasom.
Zamestnávateľ podľa § 57 Zákonníka práce nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu mimo obec pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca ani v tom prípade, ak
- vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce, alebo
- zamestnanec sa dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty.
Zákonník práce neurčuje maximálnu dobu trvania pracovnej cesty; jej trvanie je vo všeobecnosti vymedzené na nevyhnutne potrebné obdobie, pričom vždy musí ísť len o prechodné plnenie úloh na pracovnej ceste. Plnenie úloh na pracovnej ceste, resp. výkon práce na pracovnej ceste nesmie presahovať druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve.
Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal (§ 9 Zákonníka práce). V prvom rade platí vždy zásada, že na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal, avšak Zákonník práce umožňuje preniesť dispozičnú právomoc zamestnávateľa na subjekt, u ktorého sa uskutočňuje pracovná cesta. K preneseniu dispozičnej právomoci môže dôjsť len na základe poverenia, pričom nejde v žiadnom prípade o poverenie robiť voči zamestnancovi právne úkony; ide len o poverenie riadiť a organizovať prácu. V prípade, že na pracovnej ceste sa má zamestnanec riadiť pokynmi iného zamestnávateľa, musí byť o tom pred pracovnou cestou oboznámený.
Počas pracovnej cesty (tuzemskej aj zahraničnej) zamestnanec vykonáva prácu pre svojho zamestnávateľa a vzťahuje sa na neho právny poriadok Slovenskej republiky (Zákonník práce, odmeňovanie, cestovné náhrady).
Spôsob a forma vyslania na pracovnú cestu (§ 3 ods. 1)
§ 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách neustanovuje spôsob vyslania zamestnanca na pracovnú cestu. Zákonom o cestovných náhradách je ustanovená len forma, a to písomná forma určenia podmienok pracovnej cesty.
V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, napr. tlačivo „Cestovný príkaz“ alebo „Vyslanie na pracovnú cestu“. K problematike prvotnej evidencie pracovných ciest treba uviesť, že zákon o cestovných náhradách žiadne tlačivo neustanovil pre zamestnávateľa ako záväzné tlačivo. Je v právomoci každého zamestnávateľa, aby sa rozhodol, či bude používať tlačivá, ktoré sú na tento účel v obehu a v predaji, alebo si vypracuje na svoje podmienky a na charakter činnosti a pracovných ciest vlastné tlačivo, pričom jeho štruktúru, formu a obsah určí sám.